Zprávy památkové péče

Podrobnosti článku

HABERLANDOVÁ, Katarína
České osobnosti v kontexte začiatkov ochrany pamiatok na Slovensku po roku 1918


Zprávy památkové péče 2013/73, číslo: 6, str: 525–527
Rubrika: Materiálie, studie
URL pro citaci: http://zpp.npu.cz/clanek-6937

Vznik Československej republiky v roku 1918 bol pre Slovensko nielen politickým a hospodárskym, ale aj kultúrnym medzníkom.
Nariadením ministra s plnou mocou pre Slovensko Vavra Šrobára zo dňa 20.októbra 1919 vznikol Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku. Do čela Komisariátu dosadili architekta Dušana Jurkoviča. V krátkom čase sa stal jeho najbližším spolupracovníkom český historik umenia Jan Hofman.
Čo sa týka pamiatkovej ochrany a jej previazanosti s presadzovaním architektonickej moderny, situácia nebola o nič pokojnejšia. Uhorské inštitúcie pamiatkovej ochrany zanikli a agenda s tým spojená vrátane súpisov pamiatok na Slovensku ostali v Budapešti. Jurkovič si vopred stanovil priority. Začal novým súpisom pamiatok a regulačným plánom Bratislavy. Postupne sa začal dostávať do popredia vnútorný rozpor Jurkoviča - úradníka a Jurkoviča - tvorivého architekta. Vyústilo to do jeho odchodu z komisariátu v roku 1922. Rozhodnutiu odísť predchádzali spory nielen s Hofmanom presadzujúcim konzervačnú metódu obnovy pamiatok.
Vzhľadom na kritický nedostatok školených historikov – pamiatkarov, bola v prvých poprevratových rokoch spätá ochrana pamiatok v Bratislave a na Slovensku s prácou tvorivých architektov veľmi intenzívne. V priebehu roku 1919 prišla na Slovensko skupina mladých českých architektov. Ide o Aloisa Balána, Jiřího Grossmanna, už spomenutého Josefa Mareka, Klementa Šilingera, Vojtěcha Šebora, Františka Krupku. Títo architekti vzišli z prostredia akademických štúdií v Prahe, boli žiakmi Jana Kotěru a Jože Plečnika. V čase ich študentských rokov vrcholil v Čechách pomerne ostrý boj o architektonickú modernu podložený brisknou teoretickou argumentáciou architektov Jana Kotěru, Pavla Janáka, Josefa Gočára, Otakara Novotného, teoretika Zdeňka Wirtha a ďalších. Presadzovanie myšlienok modernej architektúry išlo ruka v ruke s riešením dôležitých pamiatkových rozhodnutí.
S odstupom prvého desaťročia, pri príležitosti výstavy bratislavských architektov SIA, Vojtěch Krch konštatuje, že slovenské zázemie pripravilo už pred vojnou pôdu pre značne ukáznený výraz bratislavských architektov. Bratislava, mesto bez konkrétnej architektonickej tradície, intenzívne nasávala nové podnety cez prizmu tvorby českých architektov. Ako konštatuje Henrieta Moravčíková, programovo sa začala v Bratislave moderná architektúra podporovať až ako jeden z významných symbolov novej demokratickej republiky.


Klíčová slova: Českí architekti na Slovensku; medzivojnové obdobie; pamiatková starostlivost; dejiny pamiatkovej starostlivosti; Československá republika


Návrat zpět